"Hra sa začína domovou schôdzou, kde si zahrajú aj diváci. Všetci sme
to zažili, tie susedské schôdze vo vchode, kde nie sme schopní sa na
ničom dohodnúť. Keď to nejde v jednom vchode, ako to môže ísť v našej
krajine, v Európe, vo svete? Lepšie než zúfať si, je na tom sa zasmiať," uviedol pre TASR Klimáček. Bratislava je mesto, kde žije a kde sa cíti podľa vlastných slov najlepšie. "Túto
hru som jej už dlhoval. Desiatky rokov som býval v Petržalke, teraz som
obyvateľ Starého Mesta a denne vidím tie davy turistov, ktoré prídu k
nám iba na pol dňa. To máme len poldňový význam? Žijeme len poldňové
životy? Necítime sa tak a niektorí o tom píšeme hry," dodáva autor.
Hra zodpovie aj na otázku, čo sa stane, ak prehovoria sochy na uliciach. Čo by teda povedal Schöne Náci a čo Čumil? "Ten,
čo chodil vo fraku, cylindri a bielych rukavičkách, by povedal: buď k
ľuďom milý, aj keď si úbožiak, a budú ťa milovať. A ten z kanála?
Povedal by: pred Novembrom '89 sme boli zalezení všetci, až potom sme
vyšli von. Žiaľ, aj tí, čo tam mali ostať naveky a teraz si chcú
Slovensko vziať. Dúfam, že sa im budete brániť, bratia a sestry, lebo ja
už nie. Zaliezol som zase do kanála a čumím, čumím, ako to dopadne," prezradil Klimáček.
Jeho nová hra zodpovie aj na ďalšie otázky. V ktorom byte najviac
nadávajú na politiku? Pri akých smetiakoch sa schádzajú ženatí milenci,
keď ujdú od svojich rodín? Ako šarmantne zazvoniť susedom pod vami, že
ste ich vytopili? Čo by ste si priali, ak by bol zajtra koniec sveta?
"Je to čierna komédia o veciach, z ktorých sa je lepšie smiať, než si nad nimi zúfať, lebo aj tak s nimi nič nezmôžeme," poznamenal
Klimáček k hre, v ktorej trojica hercov Lucia Vráblicová, Viktor Horján
a Romana Ondrejkovičová predvádza smršť divadelných klipov o šialenej
realite okolo nás. V kostýmoch od výtvarníčky Silvie Makovickej, ktorá
navrhla aj scénu a rekvizity.